Táto úprava vznikla počas veľkej hospodárskej krízy 30tych rokov práve na stimulovanie zamestnanosti a zamedzeniu zbytočného vykorisťovania pracujúcich. Čím drahšie nadčasy, tým rýchlejšie sa tvoria nové pracovné miesta. Ak na určitom oddelení pravidelne vznikajú nadčasy, personalista / vedúci hodnotí kedy je ekonomicky výhodné prijať nového človeka:
- Ak je príplatok za nadčas 0, t.j. bez mzdového zvýhodnenia, tak na zamestnanie nového človeka je potrebných minimálne 8 hodín nadčasov denne.
- Pri 50% príplatku ale postačuje iba 5,3 hodiny
- A pri hypotetickom príplatku 100% iba 4 hodiny
Je jasné, že čím vyššia cena nadčasov, tým rýchlejšie bude podnik ochotný príjmať nových ľudí, aby minimalizoval osobné náklady.
Situácia platí ale aj opačne, a to pri prepúšťaní:
Čím menej musí podnik zaplatiť zostávajúcim ľuďom, tým viac je náchylnejší prepúšťať a preniesť zvýšené pracovné požiadavky na ostatných. Ak aj zaplatí nejaké nadčasy, je možné že na celkových mzdových nákladoch ušetrí.
Spojte to s jednoduchším prepúšťaním a zrušením súbehu výpovednej lehoty a odstupného a máte tu vražedný koktail rušenia pracovných miest. Veď ak podnikatelia žiadajú takéto „liberalizovanie" zákonníka práce, tak to chcú asi preto aby to mohli využiť. A využiť sa to dá iba pri prepúšťaní, tak to vedie práve tam kde sme dnes.
V období hospodárskej krízy nie je priestor pre takéto uľahčovanie prepúšťania. Je skôr potrebné príjmať práve opačné opatrenia, a to zvyšovania bariér pre redukciu pracovných miest - zvyšovať cenu nadčasov, redukovať pracovný čas, zvyšovať odstupné pri rozviazaní pracovného pomeru. Ak firma stojí pred dilemou či prepúšťať alebo počkať, či sa ekonomická situácia v najbližšom polroku - roku vylepší, rozhodnutie je čisto ekonomické.
Ak prepúšťanie bude predstavovať vysoké náklady, tak radšej ponesie časť strát z krízy ako by zaplatila náklady s odstupným a možno o 5-6 mesiacov by musela najímať tých istých ľudí (alebo iných, aby to nebolo tak „zjavne blbé" a znášať opätovné náklady s tréningom, zaškoľovaním). Samozrejme, pri nízkych bariérach rozväzovania pracovného pomeru je rozhodovanie zjednodušené, a to na zjavnú nevýhodu zamestnanov ako aj deficitu štátneho rozpočtu !
Ak niekto namieta, že lacnejšie prepúšťanie znamená aj rýchlejšie príjmanie nových ľudí, treba podotknúť:
- Ak by firmy chceli príjmať nových ľudí, nežiadali by zmeny v zákonníku práce, ktoré uľahčujú prepúšťanie - bude sa iba prepúšťať
- Ak vzniká potreba najať nových ľudí, je hodnotená zasa iba ekonomicky. Ak sú zákazky, dopyt, pracovné miesta vzniknú lebo firmy si nenechajú ujsť zisk.
- Ak na Slovensko prichádzajú noví investori, viac sa zaujímajú o vymožiteľnosť práva, dopravnú infraštruktúru, zručnosť pracovnej sily. Hypotetické náklady pri rušení prevádzky sú až to posledné. Nikto neprichádza investovať s tým, že skrachuje a odíde.
Je smutné až ironické, ako strana SAS obhajovala záujmy Slovenska pri Eurovale (čo predstavuje iba podmienečné výdavky) avšak vzápätí zasadila 80% pracujúcim Slovákom ranu do chrbta v podobe zníženia ceny práce a uľahčenia prepúšťania.
Pri priemerných nadčasoch cca 3 hodiny týždenne (150 ročne) , hodinovej mzde 5 eur je strata bežného zamestnanca 150 x 5 x 0,25 (0,5-0,25 staré mínus nové nadčasové zvýhodnenie) = 187 eur. Každý rok.
Pri 2 mil zamestnancov to predstavuje potenciálne až 375 miliónov eur ročne, ktoré nebudú kolovať v našej ekonomike.
Keď to porovnáte so známym šekom SAS-ky za euroval pre každého občana vo výške 214 eur, tak to pôsobí naozaj groteskne. Pravicová politika, ochrana národných záujmov by mala začínať doma. Veď je to iba o peniazoch. Koľko dostanú naši zamestnanci, koľko nadnárodné korporácie. Tu treba ukázať, kde je náš záujem.
Inak si myslím, že ten zákonník práce znechutil ľudí podstatne viac ako raňajky u Tiffany, za čo bola pravica ako aj príslušná strana patrične odmenená. Ak sa pravica bude permanentne definovať ako sila, ktorá z nejakého dôvodu nenávidí pracujúcich, tak jej niet nádeje.